Výběr dvou skladeb Philipa Glasse z konce 60. let z: Two Pages for Steve Reich, Music in Fifths, Music in Contrary Motion, Music in Similar Motion
elektrické varhany: Ivan Šiller, Fero Király
Cluster Ensemble je soubor, který se věnuje interpretaci hudby 20.století po současnost. Vznikl v roce 2008 při slovenské premiéře skladby Stevea Reicha Six Pianos.
Repertoár Cluster Ensemble tvoří především díla současných skladatelů (Steve Reich, Martin Burlas, Philip Glass, Milan Adamčiak) a díla osobností hudby 20. století (John Cage, Galina Ustvolskaja, Erik Satie, Morton Feldman), jejichž tvorba je obsahem autorských projektů Cluster Ensemble.
Ivan Šiller (1977) je koncertný klavirista a organizátor rôznych hudobných projektov. Študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave na Kráľovskom konzervatóriu v Gente. Bol štipendistom prestížneho Tanglewood Music Center v USA, Banff Centre for the Arts v Kanade a Ferienkurse fűr Neue Music Darmstadt. Na medzinárodných súťažiach EMCY (European Music Competition for Youth) získal cenu za najlepšiu klavírnu spoluprácu (Hamburg) a stal sa laureátom v sólovej hre (Dublin). Ivan Šiller je vyhľadávaným sólovým a komorným hráčom doma i v zahraničí. Je známy svojím veľkým zanietením pre starú (Bach, Schubert), rovnako ako aj súčasnú hudbu (Berio, Ligeti). Na Slovensku premiérovo uviedol niekoľko významných diel od Charlesa Ivesa, Iannisa Xenakisa a Györgyho Kurtága. Spolupracoval s divadelnými súbormi Walpurgis (Antverpy) a Wederzijds (Amsterdam), s ktorými uviedol predstavenie o živote Charlesa Ivesa. Je aktívnym členom renomovaných zoskupení pre súčasnú hudbu Veni ensemble, Ostravská banda a Prague modern. Popri koncertnej činnosti realizuje veľa hudobných a hudobno-výchovných projektov: Stretnutia s hudbu , Space Schubertiády, Hammerklavierfestival a ďalšie. Je predsedom Medzinárodnej spoločnosti pre súčasnú hudbu – Slovenská sekcia, s ktorou pripravuje Svetové dni súčasnej hudby v roku 2013. Za svoju umeleckú a pedagogickú činnosť bol ocenený ministrom školstva SR cenou sv. Gorazda.
Fero Király (1979) hudobník, ktorý sadí stromy. V hudbe sa najradšej pohybuje tam, kde ešte nebol, alebo si vytvára vlastné biotopy experimentovaním so samým sebou. V ťažších časoch sa skrýva v pekne temperovaných územiach J. S. Bacha. Stromy, ktoré sadí, sú naopak všetky dobre prebádané, zdokumentované a kategorizované. Napriek tomu si svoj život bez nich nevie predstaviť. Na Slovensku premiéroval niekoľko diel Mortona Feldmana, Sofie Gubaiduliny, Philipa Glassa a iných.
Programuje si vlastné rozšírenia pre akustické nástroje, pomocou ktorých posúva hranicu zvukových možností klasického nástroja ďalej. V roku 2009 spoluzaložil Cluster ensemble, s ktorým uskutočnil slovenské premiéry skladieb Steva Reicha (Six Pianos, Four Organs), Šarūnasa Nakasa, Marka Piačeka, Petra Machajdíka… Okrem toho je členom VENI ensemble Dana Mateja a pôsobí v košickom zoskupení urbanHUDÁK.
Philip Glass (1937), je jedným z najvýraznejších skladateľov druhej polovice 20. storočia. Jeho hudba je popisovaná ako minimal music, spoločne s tvorbou ostatných „hlavných minimalistov" La Monte Youngom, Terry Rileyom a Steve Reichom. Glass sa dištancoval od pojmu minimalizmus a popisoval sa ako skladateľ „hudby s opakovanými štruktúrami". V súčasnosti sa opisuje ako "klasicista", poukazovaním, že je vyškolený v harmónii a kontrapunkte.
Po štúdiách na Julliard Music School (flauta, klavír, harmónia, kompozícia) pokračuje v Paríži u Dariusa Milhauda (1960) a neskôr u Nadii Boulanger (1964 - 66). Tu sa stretáva s Ravim Shankarom, čo malo vplyv na jeho budúce smerovanie. Glass odchádza do Tibetu a Indie (1966 - 67), kde rastie jeho záujem o neeurópsku hudobnú tradíciu a všíma si najmä aditívne štrukturálne princípy. Koncom roku 1967 sa vracia do Spojených štátov a usádza sa v New Yorku, kde si o rok založí Philip Glass Ensemble – súbor pre interpretáciu jeho kompozícií. V tom čase nastáva zmena v jeho hudobnom myslení a vzdáva sa svojich doteraz napísaných diel (cca. 80,z toho 20 publikovaných). Jeho hudobný prístup sa obracia k repetícii a aditívnym štruktúram, ktoré sa stali pre Glassov štýl charakteristické.
V skladbe Two Pages (1969, slovenská premiéra Ivan Šiller – Bratislava 2009) používa Glass metódu aditívnej štruktúry v ansámblovom kontexte po prvý krát. Skladba je rytmicko-melodickým unizónom, kde nenastávajú žiadne zmeny vo farbe zvuku. Music in Fifths (1969, slovenská premiéra Cluster Ensemble - Košice 2013) sa líši od Two Pages pridaním druhého hlasu, melodickej línie o kvintu vyššie. Music in Contrary Motion (1969, slov. premiéra Fero Király, Bratislava 2013) obsahuje už tri vrstvy. Dve v konvergentno - divergentnom vzťahu a tretiu podpornú basovú líniu. Music in Similar Motion (1969, slov. premiéra Cluster Ensemble, Košice 2013) začína s dvoma hlasmi, ktoré sa postupne rozrastú do štyroch, pričom pridávaním vrstiev sa zmení harmónia a tá sa tak stáva štrukturálnym prvkom.
„Moja skladba Music in Similar Motion obsahuje oproti predchádzajúcim skladbám, ktoré pôsobia nemenne a meditatívne, prvok dramatičnosti. Similar Motion začína jedným hlasom, ku ktorému sa postupne pridáva ďalší o kvartu vyššie a neskôr ďalší o kvartu nižšie. Finále dotvorí štvrtý hlas, ktorý dodá skladbe kompletný zvuk. Každým pridaným hlasom vznikne dramatická zmena toku hudby.“ (Philip Glass)
V roku 1970 si Glass v okrúhlej koncertnej hale v Minneapolise všimol akustický jav, kde počas skúšania Similar Motion zneli v sále aj dlhé tóny, ktoré ale neboli hrané. Vznikli ako psychoakustický výsledok hustej inštrumentálnej štruktúry. Na základe tejto skúsenosti Glass napísal Music with Changing Parts (1973). Oproti predchádzajúcim skladbám, ktoré sa síce môžu považovať za otvorené partitúry, kde je ich trvanie neobmedzené, no napriek tomu sa ich predvádzanie ustálilo na čase okolo 15 – 20 minút, je Changing Parts už vyše hodinovou kompozíciou s väčším odsadením (minimálne štyri klávesové nástroje – osem hlasov). Všetky svoje techniky (repetitívnosť, aditívny princíp, pulzácia, harmonické štruktúrovanie, náhle modulácie, psychoakustické efekty) využil v štyri a pol hodinovom diele Music in Twelve Parts (1971 – 74), na ktorého predvádzanie má výlučné práva Philip Glass Ensemble. V nasledujúcom období Glass opúšťa estetiku ktorú objavoval. Jeho skladby, aj keď v nich využíva prvky svojho minimalistického obdobia, sú už tradičné svojou štruktúrou, narábaním s časom, ako aj formou.
